Môžete nám priblížiť, akú úlohu má vaše oddelenie na BBSK a čomu sa vo svojej práci venujete?

Momentálne traja odborní referenti pre revitalizáciu spadáme organizačne pod Oddelenie územného plánovania a životného prostredia. Jednotlivé fázy projektov si však vyžadujú spoluprácu naprieč celým úradom, takže priebežne sa opierame o odbornosť a skúsenosti našich kolegov a kolegýň z ďalších oddelení – investícií, správy majetku, financií, účtovníctva, právnych služieb, verejného obstarávania, sociálnych služieb, kultúry, prípadne konzultujeme niektoré plány a vážnejšie rozhodnutia s vedením či externými expertmi. Tak ako je každý revitalizačný projekt (a jeho jednotlivé fázy) špecifický, tak sa nedá jednoducho zovšeobecniť naša práca. Dalo by sa ale povedať, že ide o projektový manažment, ktorý si hľadá svoje miesto a priebežne sa aj procesne usádza v kontexte a štruktúre Úradu BBSK. Raz chystáte materiály do zastupiteľstva, potom pripravujete verejné podujatie, inokedy podklady pre architektonickú súťaž, komunikujete s potenciálnymi nájomcami, nastavujete rámce zmluvných vzťahov, alebo vnikáte do svetov cash-flow modelov a finančnej udržateľnosti. Inak povedané, na začiatku je myšlienka a vízia – niekde pred vami ich zhmotnená podoba – a vy robíte všetko preto, aby sa projekt krok po kroku hýbal, a aby ste čo najefektívnejšie nachádzali odpovede a riešenia na viac či menej náročné otázky a problémy, ktoré počas projektového cyklu čakáte alebo nečakáte 🙂

Pracujete na niekoľkých projektoch obnovy, niektoré objekty BBSK možno ešte zakúpi. Ktoré to sú?
Je dôležité povedať, že obnovy budov a areálov tu doteraz boli, a verím, že aj naďalej budú. Klobúk dole za každú zmysluplne oživenú budovu či pamiatku. Asi každý, kto žije na Slovensku, vníma, že nás v tejto oblasti čaká ešte nesmierne veľa práce a je sa v čom zlepšovať. Úspešnosť jednotlivých projektov obnovy – pravdepodobne nielen u nás na BBSK – závisí napr. od dostupných výziev na ich financovanie, od kompetencií VÚC, od legislatívnych rámcov a (nielen legislatívnych) zvyklostí, od aktuálnych personálnych kapacít, od priorít vedenia, od spolupráce s miestnou samosprávou a pod. Na BBSK pod pojmom “revitalizácia” chápeme obnovu v širšom kontexte, kedy nedochádza napr. “len” k zatepleniu a výmene okien (a to vôbec nie je málo! navyše o takýchto aktuálnych projektoch BBSK nemám osobne ani prehľad). Pod “re-vitalizáciou” chápeme “o-živenie”, a teda nutnosť uchopiť projekt nielen v jeho technických rámcoch. Ak napr. budova alebo areál doslúžili a ich pôvodná funkcia nemá perspektívu, je potrebné hľadať nové využitie. Ak budova alebo areál nie je vhodná pre napĺňanie jednej z kompetencií VÚC, je na rozhodnutí vedenia a zastupiteľstva, či takúto nehnuteľnosť vyradí ako neupotrebiteľný majetok, dá ho do prenájmu, alebo odpredá. Riešením môže byť tiež participatívny proces v danej lokalite, ktorý zmapuje a vyhodnotí vhodné a udržateľné využitie danej budovy či areálu, ktoré by malo pozitívny sociálny dopad na danú lokalitu. Presne takto postupujeme pri pilotnom projekte Revitalizácie budovy a areálu bývalého Gymnázia Mateja Bela na sídlisku Sekier – Lipovec vo Zvolene. Jednotlivé projekty revitalizácií nájdete predstavené na tomto odkaze: https://www.bbsk.sk/ROB.aspx

S akými úspechmi a naopak s akými problémami sa pri snahách oživiť budovy potýkate?
Úspechom je, keď projektový zámer získa podporu zastupiteľstva a máte “zelenú”, keď sa do architektonickej súťaže prihlási veľa kvalitných návrhov, keď cítite záujem a podporu dotknutej verejnosti či samosprávy, jednotlivých kolegov a kolegýň, keď sa projekt hýbe ďalej a popri stále nových otázkach nachádzate aj odpovede. Problémy môžu robiť zase majetko-právne vzťahy, limitovaný rozpočet na projekt, niektoré legislatívne postupy či každodenný vandalizmus v danej budove či areáli. Problémom môžu byť ale aj niektoré ustálené spôsoby myslenia a práce samotnej, či nedôvera ako taká. Dovolil by som si pomenovať hypotézu, že akýmsi meta-problémom “u nás na Slovensku” je práve značná miera nedôvery, nielen voči inštitúciám, ale aj voči odvážnejším nápadom ako takým. Keď sa rozhodnete oživovať budovu, narazíte na množstvo úprimných a srdečných podporovateľov, ale zároveň aj na mnoho ľudí, možno aj právom z minulosti frustrovaných, ktorí z nejakého dôvodu neveria vám alebo vášmu projektu. Ak od ich rozhodnutia závisí úspešnosť vášho projektu, tak máte problém. Nezostáva nám nič iné ako komunikovať, komunikovať, komunikovať. Som presvedčený, že otvorenosť, konzistentnosť a vytrvalosť je cesta. A samozrejme nevyhnutne aj výsledky samotné – tie hovoria samé za seba. A za vás.

Na čo sa môžeme tešiť v budúcnosti v Gymnáziu Sekier či v Revúcej?
V bývalom gymnáziu na sídlisku Sekier – Lipovec vo Zvolene plánujeme tri typy funkcií: sociálne služby, komunitno-vzdelávacie aktivity a drobnú komerciu. To znamená pobytové zariadenie sociálnych služieb pre 40 klientov, ambulantné zriadenie – stacionár pre 20 klientov, centrum voľného času alebo základnú umeleckú školu, rodinnú kaviareň alebo cukráreň s priestorom pre komunitné aktivity a občianske združenia, a menšiu občiansku vybavenosť ako potraviny, drogéria, lekáreň, kaderníctvo a pod. A k tomu adekvátne prispôsobené okolie bývalej školy. Som presvedčený, že ak sa náš projekt podarí dotiahnuť do realizácie rekonštrukcie a úspešného spustenia prevádzky, tak bude nielen veľkým prínosom pre obyvateľov celého sídliska, ale aj dobrým príkladom z praxe, ako možno revitalizovať bývalú socialistickú školu, ktorých máme na Slovensku desiatky. Ešte k tomu spôsobom citlivým a vnímavým ku svojmu okoliu a jeho potrebám, a ideálne spôsobom environmentálne a finančne udržateľným. Držme si palce. Projekt Premeny Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej je tiež odvážny a podľa mňa výborný nápad, ako oživiť bývalú školu a zároveň Národnú kultúrnu pamiatku. Spôsob revitalizácie nadväzuje na symboliku tohto miesta, a zároveň sa môže stať novým podnetom pre návštevu mesta i regiónu. Má tu vzniknúť nová kultúrna inštitúcia s literárnym kontextom. Vedeli ste, že autor z Revúcej písal o ceste na mesiac skôr ako Jules Verne? Viac info nájdete tu: https://www.bbsk.sk/pslg-revuca.aspx

Ako by vedel pomôcť štát, súkromný sektor či verejnosť vám a nevyužívaným budovám v kraji ?

Štát: viac vhodne nastavených finančných vratných aj nevratných výziev, efektívnejšie nastavenie procesov verejného obstarávania, zmena “represívneho” prístupu na “preventívny” a “proaktívny”. Napr. nielen postihovanie vlastníkov NKP, ale aj ponúkanie vhodnej a dostupnej podpory, tiež podpory na budovanie komunitných väzieb a spoločných priestorov a ich prevádzku, vzdelávanie a osveta na všetkých úrovniach.

Súkromný sektor: rešpektovanie zákonov, postupov, územných plánov, podpora verejnoprospešných projektov, viac filantropie, ako to bolo v minulosti a spoluprác.

Verejnosť: záujem o svoje okolie, dôvera voči inštitúciám, spolupráca a nadšenie pre veci verejné.

Čo je tiež veľmi dôležité pri revitalizácii objektov je spolupráca s miestnou samosprávou. Veľakrát si projekt žiada riešiť majetkovoprávne veci, zámenu alebo nadobudnutie potrebných pozemkov, aby projekt ako celok dával zmysel. Zanedbaná dôslednosť povoľovacích konaní v okolí objektu v minulosti nám často robia vrásky na čele. Zrazu zistíme, že nemáme prístup k hlavnej fasáde objektu, alebo sú pozemky zaťažené bremenom, čo je problém pri financovaní bankou.

Čo by bolo treba zmeniť, čo by sa malo stať, aby bolo na Slovensku jednoduchšie oživovať spiace budovy?
Nechcem, aby tu na základe predchádzajúcej otázky vznikol dojem, že štát, miestna samospráva, súkromný sektor a verejnosť “sú na ťahu”, kým my na BBSK robíme všetko, čo môžeme. Všetci sa máme čo vzájomne učiť. V tejto oblasti nás čaká ešte nesmierne veľa práce a je sa v čom zlepšovať a to na všetkých úrovniach. Za mňa je to do veľkej miery o (krehkej) dôvere, ktorá sa buduje ťažko a pomaly, kým stratiť sa môže veľmi ľahko a rýchlo. A zároveň dôvera a výsledky sú kolobeh, kde mám napr. momentálne pocit, že v našich revitalizačných projektoch sme práve “na ťahu my”- aby sme projekty zrealizovali a priniesli plánované výsledky. Dôveru by som doplnil ešte o “vzťah” – v zmysle vzťah k miestu a mestu, kde žijem, kde sa pohybujem, kde každé ráno či večer chodím okolo. Mám na mysli možno ďalšiu meta-rovinu a charakteristiku “nášho národa”, v kontexte kultúrnych, ekonomických a celkovo spoločenských zmien, ktoré my a generácie pred nami žijú a spolutvoria (a ktorými sme my spolutvorení). Raz keď kritickej mase v našej krajine začne záležať nielen na tom, ako mám doma povysávané, ale aj na tom, ako vyzerá priestor medzi mojím domom a chodníkom, nebodaj medzi chodníkom a cestou, vtedy sa budú ľahšie oživovať spiace miesta. To už ale nechám radšej sociológom, historikom a ďalším odborníkom. Zmeny sú pomalé, ale bez nás sa diať nebudú 🙂

Rozhodli ste sa zveľadiť budovu meštianskej školy v Kokave nad Rimavicou, ako vám to napadlo? 

Budova starej školy v Kokave nad Rimavicou chátrala dlhých tridsať rokov, hneď ako sa po revolúcií dostala do súkromných rúk. Keďže ako rodina máme veľmi blízky vzťah k obci, kam roky chodíme navštevovať starých rodičov, tak nás pohľad na budovu vždy veľmi trápil. K frustrácií nám ešte pridával osud kaštieľa v Kokave, ktorý sa dostal do takého havarijného stavu, že sa už žiaľ nedá úplne zachrániť. Po revolúcii sa vrátil pôvodným majiteľom a tí mu nevenujú pozornosť, krásny kaštieľ dlhé roky chátra. Aj to nás motivovalo k tomu, aby škola v Kokave neskončila rovnako, lebo je to jedna z posledných veľkolepých industriálnych pamiatok v obci. Iniciátormi sú Ivan a Silvia Hroncovci, ktorí sú vynikajúci kultúrny manažéri s veľkou láskou k pamiatkam a histórií.

Budova nebola v najlepšom stave, viete z akého dôvodu? Aké kroky budú viesť k jej oživeniu?

Budova nebola v dobrom stave, za posledných 30 rokov nenašla svoju novú náplň, len chátrala. Avšak našťastie nás naši známi, architekt aj reštaurátor uistili, že kostra stavby je zatiaľ zdravá, aj keď zachraňovaná v minúte dvanástej. Konzultovali sme prístup k renovácií a prestavbe s viacerými odborníkmi na oživovanie nevyužitých priestorov. Naším cieľom je renovovať postupne, priestory sprístupňovať po častiach. Chceli by sme v lete začať parkom, potom prízemie, neskôr prvé podlažie, a tak ďalej. Chceme vidieť ako sa ľudia budú v priestore prirodzene cítiť a pohybovať, čo nás môže inšpirovať k ďalším krokom. V prvom kroku sme budovu a pozemok úplne vyčistili, pripravujeme kanalizáciu a počas zimy sa plánujeme zaoberať projektom, architektonickými úpravami a náplňou. Náš sen je, aby sme mohli venovať jedno poschodie založeniu múzea resp. galérii skla, ktorého výroba bola pre tento región od 19. storočia taká charakteristická. Prízemie by bolo ideálne zachovať na kultúrne, spoločenské a vzdelávacie akcie a časť záhrady pre umelecké rezidencie so zameraním na vizuálne umenie a dizajn skla.

Aké typy financovania plánujete využiť na rekonštrukciu? Keďže sa jedná o verejnoprospešný projekt, pomôže vám aj samospráva?

Obec nám pomáha s ústretovosťou čo sa týka pracovnej sily a zapožičiavania strojov. Zatiaľ projekt financujeme sami a časom sa chceme uchádzať aj o európske grantové výzvy, ktoré budú dúfam určené na náš druh aktivít. 

Kto tvorí váš tím a aké majú na starosti úlohy? Pracujete aj s dobrovoľníkmi, respektíve pomáhajú vám aj miestni? 

Náš tím pozostáva zo šiestich rodinných členov, vrátane starých rodičov.  Silvia Hroncová je koordinátorka projektu a zabezpečuje najdôležitejšie práce; Veronika Hroncová-Žilinková je Silviinou pravou rukou a nevestou a stará sa o administratívu a komunikáciu, najmä s podobnými občianskymi aktivitami v okolí a na Slovensku. Dominik Hronec má na starosti fotografickú dokumentáciu a kreatívu; a Ivan Hronec má zásadnú úlohu – zastrešuje celý projekt finančne. Starí rodičia Elenka a Julko Hroncoví žijú v Kokave a tak každodenne dozerajú na priebeh prác. A priamo v Kokave máme dočasného správcu, ktorý koordinuje všetky doterajšie práce s vyčistením priestoru. Čo sa týka dobrovoľníkov, tak nás prišla navštíviť skupina kamarátov na jeden deň v rámci výletu a pomáhali čistiť priestor. Bola to veselá komunitná akcia a týmto sa chceme ešte raz pekne poďakovať. Určite radi zapojíme viacej dobrovoľníkov v budúcnosti, keď sa na jar bude robiť park a záhrada napríklad, tak tam bude pekný druh práce na digitálny detox pre ľudí z miest 🙂

Na aké aktivity a podujatia sa môžeme v budúcnosti tešiť? 

Radi by sme mali v lete 2021 nádvorie pripravené pre úžasný folklórny festival Koliesko,  ktorý sa koná v Kokave každý rok a veľmi radi ho navštevujeme. Rovnako by sme chceli začať s budovaním vlastnej zbierky skla a s tým spojenou vedecko-výskumnou dokumentáciou. Zároveň pripravujeme výstavu o histórii budovy školy a jej architektovi, ktorý bol aj tesár. Napríklad vnučka tesára Jozefa Ludika (pani Mária Riháková), ktorý staval podkrovie a verandu (ktorá sa žiaľbohu nezachovala), nám poskytla unikátne digitálne kópie skíc a nákresov jej starého otca z roku 1913, ktoré sú nádherné a tešíme sa, že ich môžeme zverejniť. Tieto vzácne dokumenty budú zverejnené po prvý raz.

Čo by ste chceli odkázať záujemcom o oživovanie budov?

Je to náročná cesta, ale neskutočne obohacujúca. Nám tento projekt dodáva veľmi veľa energie a aj vďaka nemu sme stretli mnoho úžasných a nadšených ľudí, ktorí chcú prostredie okolo seba zlepšovať. Vďaka Starej škole sme stretli ľudí z projektu Bystriny, tím z Kultúrneho centra Kláštor v Rožňave, zoznámili sme sa s Čiernymi Dierami, s inšpiratívnymi ľuďmi z Banskobystrického samosprávneho kraja. Takisto aj tím, ktorý opravuje kaštieľ v Jelšave, aj vás zo Spiacich miest, Gotickej Cesty a mnoho ďalších zaujímavých architektov a reštaurátorov. Je to veľmi inšpiratívne prostredie. A ešte jeden povzbudivý moment. Nadobudli sme pocit, že sa rodí väčší záujem o obnovu pamiatok, historických a priemyselných budov po celom Slovensku. A to je dobrá správa pre nás všetkých, ktorým záleží na svojom okolí a mieste kde žijeme.

Ďakujeme pekne za rozhovor tímu Starej školy Kokava.
Sledujte ich napríklad na:
https://www.facebook.com/staraskolakokava/
https://www.instagram.com/stara_skola_kokava/

Dom Albrechtovcov sa nachádza na najstaršej ulici v Bratislave Kapitulskej a nesie pekný príbeh, pre ktorý ste sa rozhodli zrekonštruovať ho na hudobné centrum.

Dom má nesporné historicko-architektonické, ale aj pamätné hodnoty. Viažu sa jednak k histórii samotnej ulice a funkcii, ktorú dom plnil. Bol kanonickým benefíciom, teda mal ho k dispozícii jeden z kanonikov – zboru štrnástich pomocníkov biskupa, ktorý plnil dôležité úlohy kapituly ako samostatnej cirkevnej inštitúcie. Dávnejšiu históriu domu z hľadiska jeho obyvateľov zatiaľ nemáme spracovanú, ale dáva tušiť zaujímavé udalosti a osobnosti. Kanonici spravidla študovali vo významných vzdelanostných centrách Európy a zohrávali dôležitú úlohu v rámci prepošstva a v šírení vzdelanosti doma i v zahraničí.

Novodobá história domu je spojená s rodinou Albrechtovcov, ktorá v ňom žila od roku 1945. Dómsky organista, neskôr dirigent a riaditeľ Cirkevného hudobného spolku Alexander Albrecht (1885-1958) bol významnou kultúrnou a umeleckou osobnosťou svojej doby a jeho syn Ján (Hansi) Albrecht (1919-1996) mal neobyčajnú schopnosť získať pre „vec umenia“ ľudí bez rozdielu veku a profesionálnej orientácie. Dom bol po desaťročia centrom neformálneho umeleckého vzdelávania, hĺbania a rozvažovania nad zmyslom a poslaním umeleckej tvorivosti a bol priestorom pre jej praktickú realizáciu. Roku 1973 tu vznikla Musica aeterna, v dome sa pravidelne muzicírovalo, pestovalo sa umenia poučeného dialógu, pil sa skvelý čaj, kávu imitujúci takmer čistý kofeín, fajčil výberový tabak a vládol tu stav blízkosti ľudských sŕdc.

To všetko nás (dobrovoľníkov) primälo a zároveň zaväzovalo k uchovaniu a rozvíjaniu týchto tradícií v nových podmienkach a novom veku 21. storočia. Nikdy v novodobej histórii, keď dom obývali Albrechtovci, nešlo len o hudobné centrum ale o dačo omnoho širšie. Z tejto šírky inšpirácií vychádzame a programujeme našu činnosť ako umeleckú, kultúrnu a zároveň humanistickú.

Aký máte vzťah s majiteľom, bol v procese ochotný a nápomocný?

Vzťah s majiteľom objektu – Bratislavskou arcidiecézou –  je od začiatku veľmi korektný a vzájomne ústretový. Verím, že tomu tak bude aj v budúcnosti. Momentálne pracujeme na predĺžení nájmu, súčasná zmluva je uzavretá do roku 2035. Do domu sme vložili množstvo prostriedkov, síl a osobnej angažovanosti. Myslíme si, že takýto priestor do Bratislavy patrí a sme radi, že sa s našim zámerom identifikuje aj kultúrna časť mesta a jej predstavitelia. Odozvy na tohtoročné letné podujatia v záhrade dome boli až neočakávane priaznivé. Možno sme v súčasnom „kultúrno-priemyselnom“ ošiali zaujali číro umeleckými a komunitnými ambíciami. Ktohovie?

Ste úspešní vo fundraisingu. Aké typy financovania ste použili na revitalizáciu priestoru?

Nepovedal by som. Úspešní sú tí, ktorí zohnali státisíce (alebo ich zháňajú pravidelne) a používajú ich pre svoje aktivity. Dali sme dohromady počas 10 rokov vyše 500 000€, cca tretinu tvoria príjmy z grantov, tretinu príjmy z darov a príspevkov, tretinu pôžičky fyzických osôb (vrátane nás, členov o.z.). Takže na pleciach máme nejaké bremeno. Stále nám k úplnej finalizácii chýba cca 200 000€, máme otvorenú verejnú zbierku, vypisujem granty, subvencujeme, skrátka hľadáme všemožné cesty, aby sme dom dokončili a trápila nás „už len“ prevádzka a nie večné investičné problémy.

V akom stave bol Albrechtov dom keď ste ho dostali do prenájmu? Koľko vám trvalo zveľadenie domu a dvora do súčasnej podoby a aká veľká komunita pôsobí v rámci rekonštrukcie a ostatných aktivít?

Dom bol v havarijnom stave. Zveľadenie trvalo spomenutých 10 rokov. Jadrom komunity sú štyria členovia zduženia, no máme desiatky sympatizantov a pomocníkov, ktorí pomáhajú pri jednotlivých akciách, prispeli finančne, svojou prácou. Medzi stovkami návštevníkov domu a záhrady sme doteraz našli množstvo prívržencov, ľudí naša aktivita zaujala a držia jej palce. Osobitú kapitolu tvoria slovenskí výtvarníci, ktorí venovali svoje diela na predaj v prospech prebiehajúcej verejnej zbierky. Rozrastajúci zoznam nezištných spolupracovníkov nájdete v nasledujúcich dňoch na našej novej webstránke.

Čo bolo v procese obnovy najťažšie? Čo by bolo na Slovensku treba zlepšiť, aby bola záchrana pamiatok a verejnoprospešná konverzia dostupnejšia a menej bolestivá? 

Najťažšie je stretávať sa z nezáujmom tých, ktorí by mohli pomôcť, ale sú skôr naklonení krátkodobým, politicky motivovaným marketingovým aktivitám, ktoré vyšumia za jeden večer. Dom mohol byť dávno otvorený pre tisíce miestnych i návštevníkov mesta z rozpočtu 4 – 5 „eventov“, ktorých dosah a význam sa rozplynul s posledným tónom „výnimočného podujatia“ alebo kotúľajúcou sa fľašou nočného zametača ulíc. Svet sa hýbe v podenkových formátoch, beriem to tak, musíme sa s tým vyrovnať a vyberať si vo voľbách ľudí, ktorí by sa dívali na veci inak. A čo by bolo treba zlepšiť? Pomohol by konečne zákon o podpore kultúry (v širokom slova zmysle ), ktorý by umožnil odpisy do kultúry asignovaných čiastok zo zdaniteľného príjmu. Dve percentá dane sú síce pomocou, ale neriešia katastrofálny stav kultúrneho dedičstva – zatiaľ toho hmotného, no keď to bude takto pokračovať, onedlho asi aj toho nehmotného.

Pochopiteľne neexistuje na svete štát, ktorý by sa dobrovoľne alebo nebodaj proaktívne zriekal daní a zároveň asi neexistuje štát, ktorý by si chcel vziať zásluhy za ochranu a revitalizáciu kultúrneho dedičstva. Aj za cenu neustálych nadávok na svoju adresu za jeho stav. Toto je politický rozmer problému. Na druhej strane viniť zo všetkého anonymný štát a politikov je také slovenské. Keď chcete niečo spraviť, tak to spravte a keď to nejde s podporou politikov – či už miestnych, regionálnych či parlamentných – tak to spravte napriek nim. Prestaňme si už nadobro ničiť život a brať čas z krátiaceho sa života adrenalínom z profesionálnej politickej impotencie a nekompetentnosti. Snažme sa ako najlepšie vieme a podstúpme obety, ktoré tak samozrejme vyžadujeme od iných. Desať rokov života venovaných záchrane a premene kultúrneho dedičstva má pre mňa stokrát väčší význam a zmysel ako desať rokov nadávania na štát a politikov.

Kedy otvoríte záhradu verejnosti a s akým programom? Aké sú vaše plány na najbližšiu dobu, na čo sa môžeme tešiť?

Záhrada je zatiaľ otvorená počas podujatí. V lete to bol napríklad cyklus koncertov Hortus artis v nedeľné popoludnia, operné predstavenia Musica aeterna – Opera aeterna III. Záhrada bola otvorená začiatkom jesene i počas podujatí iných subjektov občianskeho sektora (festival Jeden svet, diskusia Slovenského skautingu,  workshop mladých adeptov filmovej réžie, Dni otvorených parkov a záhrad 2020 a ďalšie). Výhľadovo smerujeme k úplnému otvoreniu počas pracovného týždňa i víkendov, keď má byť súčasťou i cafetéria, sprístupnené pamätné priestory rodiny Albrechtovcov a zabehnutý umelecký program v interiéri i exteriéri domu. Momentálne pracujeme na koncepte letného kina, ktorý naberá veľmi jasné kontúry. Takže od budúceho leta sa môžete tešiť na komornú hudbu ale i artový európsky film pod holým nebom v srdci Bratislavy a dúfam, že aj na ďalšie literárne a divadelné podujatia.

Rozhovor s členmi ALBRECHT FORUM, o.z.
Sledujte ich na:
http://www.albrechtforum.eu/sk/Intro
https://www.facebook.com/albrechtforum/