Synagógy na Slovensku: minulosť, prítomnosť, budúcnosť

SYNAGÓGY NA SLOVENSKU:
MINULOSŤ, PRÍTOMNOSŤ, BUDÚCNOSŤ

autorka textu: Julia Itin

Nárek nad zbúraním bratislavského Podhradia, celkovo a špecificky neologickej synagógy (1967-69) v prospech Mosta SNP je ešte stále počuť. Vo všeobecnosti je toto rozhodnutie dané za vinu komunistických autoritám.
Niekedy je interný spor medzi ortodoxnou a progresívnou židovskou komunitou použitý ako argument na podrytie historickej hodnoty synagógy na Rybnom námestí. Vskutku, táto synagóga bola odsúdená na zánik ďalším režimom, keďže to bola pripomienka minulej židovskej prítomnosti. Neologická synagóga, ktorá mala prominentnú lokáciu, hneď vedľa Dómu Sv. Martina- po stáročia využívaný ako korunovačné miesto maďarských kráľov, sa stala symbolom tejto ničivej vlny.

Bola tu taktiež známa ortodoxná synagóga na Zámockej ulici, ktorá bola zničená počas 2. svetovej vojny, chátrajúca 20 rokov a nakoniec zbúraná v 60.tych rokoch.
Obe synagógy boli špeciálne stavby postavené povestnými developermi- Ignatz Feigler jr. (Zámocká ulica) a Dionyz Milch (Rybné námestie). Obe mali potenciál stať sa národnou technickou pamiatkou vzhľadom na ich unikátne kovové konštrukcie.

Zdá sa, že totalitný režim cielene hľadal cesty ako zneuctiť tieto sakrálne stavby po celom Slovensku. Využité boli ako sklady na uhlie a zemiaky, kováčske dielne či obuvníctva. Na Slovensku, aj keď nie v Bratislave, viacero synagóg prežilo dodnes napriek opotrebovaniu a vedomému ničeniu.
Židia tvorili cca 20 percent populácie, čo znamená, že každý piaty človek, hlavne v urbánnych lokalitách, bol Žid. Vojna vzala život približne 100 tisíc Židom, naviac 20 percent Židov, ktorí prežili, následne emigrovali s nastupujúcim komunistým režimom. V súčasnosti je na Slovensku približne 3000 Židov, teda len 2,5 percent populácie z predvojnového obdobia. S tým súvisí, že židovská komunita nepotrebuje a nevie obslúžiť toľko rituálnych budov, aj keď sú v ich vlastníctve. V niektorých prípadoch, bola komunita spolu so synagógami opustená krátko po vojne, alebo boli prinútení synagógy predať štátu.

Tak ako tomu bolo v prípade Banskej Štiavnice, kedy Zväz židovských náboženských spoločenstiev predal budovu synagógy Československému štátu v roku 1949. Zväz mal dve podmienky: budova nemala byť využívaná na “nedôstojné účely” a umiestnenie pamätnej plakety o histórii stavby vďaka darom komunity. Avšak, nezabránilo to umiestniť do synagógy klampiarsku dielňu a autoškolu. Po 1989, mala budova veľa majiteľov a nakoniec ju odkúpil a zrekonštruoval pivovar. V pláne bolo, že pivovar sa odsťahuje v roku 2019, ale otázka dôstojného využitia zostáva.

Pivné tanky nie sú zďaleka to najhoršie čo synagógy 20. storočia zažili. Na predných dverách si môže človek prečítať obnovený citát z Exodusu 25,8: “Postavia mi svätyňu a budem bývať uprostred nich”. Boh nevyžaduje svätyňu, na to, aby bol medzi ľuďmi, no ľudia ho musia uctievať ako súčasť ich dohody.
Židovské náboženstvo nepovažuje synagógy za sakrálne budovy. Je len jedna podmienka pre spoločné uctievanie (záleží na denominácii) – kvórum 10 židovských mužov, alebo židov nad 13 rokov. Vlastne, najfascinujúcejšiu synagógu som videla na americkej základni v Heidelbergu v Nemecku. Vyzeralo to ako sklad vzadu v kostole. Bol to kostol, kde sa dalo nielen otočiť svätých, ale aj zložiť Ježiša z kríža, v závislosti od toho kto mal bohoslužbu- katolíci či protestanti.

To, že existuje židovská teologická idea exkluzívneho sakrálneho priestoru v Jeruzaleme na Temple Mountain neznamená, že je to dôvod robiť zo synagóg dielne alebo hocičo podobné. Vzhľadom na katastrofálnu minulosť židovských komunít v strednej Európe, absenciu živej židovskej kultúry po vojne a takisto stúpajúce neofašistické tendencie, tieto stavby- často tak očividne cudzie v architektonickej realizácii- by nemali byť využité na “nedôstojné účely”. Hlavne v katolíckej krajine kde je kostol posvätným miestom a synagóga obuvníctvo to posiela určité signál, správu. A táto správa nie je o nič lepšia ako tá komunistická. Môže byť pochopená nasledovne: cudzia kultúra nie je vítaná.

Dá sa identifikovať ďalšia stratégia pri narábaní so synagógami: pokiaľ nebola zbúraná po vojne a odstránená z verejného priestoru, poďme ju “zrekonštruovať” tak, aby nebola rozpoznateľná. Ako to bolo v prípade synagóg v Žiari nad Hronom, Smolníku, Lubotíne a ďalších, kde sa z nich stali rodinné domy. Aké by to bolo žiť v bývalých kostoloch?

Na druhej strane, nemali by sme opomenúť pozitívne príklady. Mimo iné, synagóga v Žiline dostala skvelý nový život vďaka OZ Truc sphérique a synagóga v Šamoríne vďaka rodine Kissovej, ktorí v nich zriadili umelecké inštitúcie.

Nová Synagóga v Žiline, ikona funkcionalistickej architektúry od Petra Behrensa- pioniera industriálneho dizajnu, (a od roku 1934 členom NSDAP) bola posledná synagóga, ktorá bola na Slovensku postavená a to v roku 1931. Táto stavba má potenciál byť Slovenskou vilou Tugendhat- veľmi navštevovaným medzivojnovým architektonickým objektom s vysokou kultúrnou hodnotou.

Existencia iniciatív ako Synagógy Slovenska, ktoré dokumentujú a propagujú tieto stavby je pozitívne znamenie. Je pochopiteľné, že nejaké mesto vie naplniť a uživiť len určitý počet koncertných sál a galérií, preto je potrebné sa zamyslieť aj nad inými spôsobmi oživenia synagóg. Tým viac, keďže existujú miesta, kde zatvárajú školy kvôli nedostatočnému počtu detí. Je to o jednu výzvu navyše alebo príležitosť na preskúmanie.
No treba to preskúmať čím skôr, pretože bývalé bohoslužobné miesta a komunitné miesta sú v dezolátnom stave a zmiznú nadobro, a pridajú sa ku stovkám, ak nie tisíckam synagóg, ktoré komunistický režim zničil počas 50 rokov v Československu.

SYNAGÓGY NA SLOVENSKU: MINULOSŤ, PRÍTOMNOSŤ, BUDÚCNOSŤ

Zdieľaj tento článok:

Súvisiace

SYNAGÓGY NA SLOVENSKU:
MINULOSŤ, PRÍTOMNOSŤ, BUDÚCNOSŤ