autorka textu: Michaela Zelenková

Svoj prvý text na blogu Spiacich miest by som rada venovala rozboru vlastnej diplomovej práce na tému Industriálna architektúra z prelomu 19. a 20. storočia na Slovensku. Ide o obdobie druhej priemyselnej revolúcie, kedy bol zaznamenaný enormný technický rozvoj Uhorska, nárast a modernizácia miest v dôsledku rozsiahlej urbanizácie, či výstavba železničnej siete. Hovoríme tiež o dobe mnohých prevratných vynálezov, ktoré boli akýmsi predvojom k takým zariadeniam či strojom, bez ktorých si dnes už ani nevieme predstaviť naše životy. Industriálna architektúra sa tak stala dôležitou historickou stopou na mape vývoja Slovenska. 

Túto stopu sme si žiaľ v uplynulých desaťročiach do značnej miery z mapy vymazali. A to celkom nenávratne. No zdá sa, že tento trend v súčasnosti nahrádzajú nové prístupy a možnosti využitia bývalých priemyselných budov či dokonca celých areálov. Vo svojej práci som sa tak okrem samotnej histórie vzniku industriálnej spoločnosti či architektúry a ich premien v čase zamerala na pomerne čerstvé úspešné konverzie kedysi ešte úspešnejších slovenských fabrík či technických stavieb na našom území. 

Po vzore Západu a krajín, ktoré nás priamo obklopujú, sa aj na území Slovenska pomerne nedávno začali objavovať  prípady, kedy sa po náročnom procese a enormnom tlaku vyvíjanom predovšetkým aktivistami, podarilo zachrániť historicky a kultúrne hodnotnú industriálnu architektúru so špecifickými prvkami, aké dnes už nemajú obdobu.  

Rekonštrukcia, resp. premena bývalých priemyselných stavieb je finančne i časovo mimoriadne náročná. Samotná záchrana industriálneho dedičstva, ktorá tomu predchádza, býva často ešte zložitejšia.  Niekedy je to priam boj aktivistov s vlastníkmi či pamiatkarmi (štátom). Poznáme nejeden prípad, kedy boli, ešte v procese vyhlasovania fabrík alebo niektorých ich častí za pamiatku, tieto objekty zbúrané. V tejto súvislosti možno spomenúť Cvernovku v Bratislave, ktorej farbiareň nečakane zmizla za veľmi podozrivých okolností, a na ktorú  nebolo dokonca vydané platné búracie povolenie. Poznáme však aj svetlé výnimky, kedy za úspešnou konverziou stojí osvietený investor a aj napriek možným rizikám sa rozhodne zachovať genius loci miesta, ako to bolo napr. v prípade bratislavskej Mlynice. 
Konverzií priemyselných, ale aj iných nevyužívaných budov našťastie pribúda a ich nové funkcie sa rôznia. V obnovených budovách nachádzame od komerčných nákupných domov, fitness centier, cez byty, kancelárie, reštaurácie, kaviarne až po tie alternatívnejšie spôsoby využitia, ako napr. multifunkčné sály, galérie, ateliéry, či športové haly.

Tabačka Kulturfabrik

Na mňa osobne najsilnejšie zapôsobil príbeh košickej Tabačky, ktorý je výborným príkladom pre celé Slovensko a potvrdzuje nám známe príslovie „kde je vôľa, tam je cesta“. Za vznikom kultúrneho centra Tabačka Kulturfabrik stojí občianske združenie Bona Fide, na čele s Petrom Radkoffom, ktorý v interview popísal, ako sa postupne prehrýzol viacerými nie celkom úspešne dotiahnutými projektmi, rozbehnutými už začiatkom 90-tych rokov. Ideu mali všetky tieto projekty spoločnú a to vytvoriť alternatívny kultúrny priestor, odlišný od všetkých štátom zriadených kultúrnych centier. 

Po tom ako mesto náhle ukončilo spoluprácu s OZ Bona Fide na kultúrnom centre Kulturpark zriadenom v rámci Európskeho hlavného mesta kultúry- Košice 2013, im Košický samosprávny kraj ponúkol tabakovú továreň. Bol to rozbitý priestor a mali zmluvu na dobu neurčitú s výpovednou lehotou 3 mesiace. 

Projekt Tabačky sa formoval od roku 2009. „Najskôr svojpomocne, a na vlastné náklady, v jednej z budov vytvorili alternatívny kultúrny priestor. Dnes známy ako Fabricafe si doteraz zachoval genia loci a pôvodnú atmosféru.“(https://www.tabacka.sk/o-tabacke/) V provizórnych podmienkach organizovali 6 rokov kultúrne aktivity, avšak kapacitne, ako aj z bezpečnostného hľadiska už dané priestory nevyhovovali, preto bola potrebná aspoň základná rekonštrukcia, o ktorú vedenie Tabačky ultimátne žiadalo vlastníka- kraj, inak hrozilo ukončením činnosti.

Na prekvapenie celého tímu občianskeho združenia túto žiadosť poslanci schválili takmer so 100%-tným súhlasom. OZ Bona fide ako aj kraj investovali do rekonštrukcie priestorov a tak sa kultúrne centrum mohlo rozšíriť aj do iných objektov. Po rekonštrukcii bol v Tabačke uplatnený tzv. nový model fungovania, kedy sa vytvorila kreatívna zóna pre rôzne firmy a organizácie, ktoré sú výnimočne rozvojové a progresívne. Už prvý deň po kolaudácii obnovených industriálnych priestorov sa v rámci Noci múzeí a galérií konal v Tabačke deň otvorených dverí, na ktorý prišlo nespočetné množstvo ľudí, predovšetkým Košičanov. Tí spočiatku nedokázali uveriť, že sa to naozaj podarilo za tak krátky čas a ešte k tomu takto kvalitne; objekty si pamätali prázdne a schátrané.

Kým neboli priestory ako tak zrekonštruované – t.j. zateplené, riadne vykurované a zabezpečené, tak to pre Tabačku a jej vedenie znamenalo trápenie. Mohli totiž ponúkať len sezónny program, najmä čo sa týka rodičov s deťmi. Zároveň nikto z širokej verejnosti nevidel a nechápal, koľko námahy a zložitých procesov predchádzalo súčasnej podobe a aktivitám tohto nezávislého košického kultúrneho centra. Za všetky tie roky Petra Radkoffa a jeho tím spochybnilo množstvo ľudí (dokonca jeho blízkych), z čoho bolo aj v rozhovore cítiť obrovské sklamanie.

Tabačka Kulturfabrik Košice aktuálne ponúka verejnosti vyše 1000 akcií ročne, pričom začínali na 20-tich ročne. Značný podiel tvoria komunitné aktivity. „Začalo to tak, že my sme chceli najprv prinášať tuná súčasné umenie, hovoriť o ňom, diskutovať o ňom, robiť prednášky, prezentácie a všetky druhy umenia samozrejme vrátane hudby, divadla ,tanca a podobne. Také multikultúrne, multižánrové centrum,“ opísal počiatky dramaturgie programu v unikátnych industriálnych priestoroch Radkoff.  

V rozhovore som ďalej zisťovala, prečo je dôležité zachovávať pre ďalšie generácie aj architektúru priemyslu a čím je tak nenahraditeľná.  Špecifiká industriálnych stavieb sú, podľa Radkoffa, zakaždým jedinečné či už ide o elektrárne, silá alebo historické objekty vybudované počas priemyselnej revolúcie. Sú to krásne stavby, disponujúce veľkými priestormi s veľkými oknami a ten potenciál vidia najmä kreatívni ľudia, ktorí v týchto objektoch tvoria a pracujú. Vo všeobecnosti však môže v podobných stavbách sídliť čokoľvek, či už byty, showroomy alebo už zmienené kultúrne centrá.

Peter Radkoff na záver rozhovoru spomenul celý proces prirodzenej zmeny funkcie priemyselnej architektúry, ktorá v Európe postupne strácala svoje opodstatnenie už koncom 70-tych rokov. Umelci a iní kreatívci tieto opustené stavby obsadzovali, svojpomocne prerábali a fungovalo to – mesto či kraj v tej ktorej krajine to pochopil a dnes je to úplne bežná vec, že podobné projekty vo veľkom financujú práve mestá a sú na tieto konverzie hrdé.  

Cvernovka

Unikátnym projektom na našom území je celkom určite Nová Cvernovka. Hoci ju dnes nájdeme v objekte bývalej chemickej priemyslovky, pôvodne patriacemu závodom Dynamit-Nobel, svoje aktivity začala rozvíjať v budove pradiarne bývalej Cvernovej továrne z roku 1900 na Páričkovej ulici v Bratislave. Približne od roku 2008 sa sem umelci, architekti a mnohí ďalší kreatívci postupne sťahovali do svojpomocne zrekonštruovaných priestorov, v ktorých si vybudovali vlastné ateliéry. Pribudla aj kaviareň a co-workingové priestory. Každoročne, symbolicky na Sviatok práce (1. mája), otvorili a sprístupnili svoje ateliéry širokej verejnosti. Pre návštevníkov pripravili bohatý program, určený všetkým vekovým kategóriám – od  výstav, divadla, prednášok, interaktívnych workshopov až po koncerty.  

Nadácia Cvernovka bola založená v roku 2015 na základe podnetu z Berlína, ktorý odporučil celej novovzniknutej kreatívnej komunite zjednotiť sa pod jeden názov a jedno telefónne číslo. Nadácia založila nové kultúrno-kreatívne centrum Nová Cvernovka. V nových priestoroch pokračuje od roku 2017 okrem širokej ponuky kultúrnych, vzdelávacích či kreatívnych aktivít a podujatí aj prvomájový Deň otvorených ateliérov, ktorý sa teší mimoriadnej návštevnosti. Šymon Kliman, ako jeden zo zakladateľov nadácie, usúdil, že pri tom náročnom a urýchlenom presťahovaní sa do nového objektu vlastne ani nestihol ľutovať, že pôvodné priestory opúšťajú. „Tu bolo toľko roboty, že to vlastne človek vôbec neriešil. My sme sa okamžite vysťahovali, okamžite sme začali s rekonštrukciou, zháňaním peňazí a odvtedy vlastne plynie čas. Táto škola nemá taký génius loci, ako mala Cvernovka, ale zase toto má úplne iné veci, ktoré Cvernovka nemala.“

Dá sa povedať, že miera záujmu a pomoci zo strany verejnosti po týchto udalostiach značne narástol a stále viac cítiť, že Bratislavčania podobné priestory a najmä progresívne projekty, akým je aj Nová Cvernovka, potrebujú. 

Fotogaléria Trafačka

História objektu Fotogalérie Trafačka v Nitre sa začala písať začiatkom 20. storočia, kedy počas druhej priemyselnej revolúcie dochádzalo k postupnej elektrifikácii Uhorska. V rokoch 1911-1915 preto v Nitre postavili jednu z prvých transformátorových staníc (v secesnom štýle) na Slovensku. O osud trafostanice sa začal viac zaujímať František Kollář spolu s ďalšími z organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, ktorú takmer celú rozobrali po jej odstávke v roku 1974 a na prelome rokov 1988/89 bolo na objekt definitívne vydané búracie povolenie. Odo dňa, kedy sa o tom dozvedeli, obsadili trafostanicu, začali ju čistiť a zabezpečili ju proti ďalšej devastácii. „Počas týchto prác sa nám podarilo presvedčiť štátneho tajomníka na MK SSR, aby bola bývalá trafostanica zapísaná do zoznamu pamiatok,“ doplnil v rozhovore Kollář. 

Vzácny secesný vzhľad obvodových múrov je vlastne to jediné, čo z celej budovy ostalo. Majiteľom Františkovi Kollářovi spolu s redakciou týždenníka Pardon, sa podarilo riadne Fotogalériu Trafačka sprevádzkovať až v roku 2006 vďaka dostatočnému množstvu financií. Trafačka dodnes funguje najmä ako minimalistický projekt, ktorý aspoň z malej časti z verejných zdrojov financuje Fond na podporu umenia. Záujem verejnosti o jej činnosť ako aj program narastá, nakoľko je celá idea kultúrneho priestoru Trafačky postavená na komunitnej báze. Vždy na jar sa stretnú niekoľkí dobrovoľníci a postarajú sa o bezprostredné okolie bývalej trafostanice. V interview Kollář podotkol, že „je tu veľa pozitívnej energie, ktorú tu zanechal desaťročia pretekajúci elektrický prúd.“

Trafačka taktiež dbá o jedinečný umelecký zážitok diváka prostredníctvom pravidelných výstav, ktoré sú zamerané výlučne na fotografickú tvorbu. Okrem iného sa v podkroví nachádza fotoateliér, kde František Kollář organizuje workshopy, špeciálne zamerané na historické fotografické techniky z 19. storočia. 

Vybrané úspešné konverzie priemyselnej architektúry na území Slovenska sú jasným dokladom skutočnosti, že čím viac špecifík a originalít krajina a jej mestá ponúkajú verejnosti, tým atraktívnejšími sa tieto miesta stávajú (nie len) pre domáce obyvateľstvo. Diplomovou prácou som chcela upozorniť na dôležitý fakt, že tak, ako treba chrániť hrady, zámky či ľudovú a sakrálnu architektúru, je nevyhnutné chrániť a zachovávať aj tú časť nášho kultúrneho dedičstva, ktorú tvoria technické a  industriálne pamiatky. Tie totižto priamo odkazujú na korene spoločnosti, sú dokladom jej nedávnej histórie,  spôsobu života, prosperity ako aj samotnej identity. Ak dochádza k ich ničeniu, maže sa zároveň aj táto identita a nenávratne mizne miestny genius loci.

Riešení danej problematiky poznáme mnoho už len v susednom Česku. Určite by bolo na mieste sa nimi inšpirovať a mohol by tak vzniknúť napr. Fond na záchranu technických pamiatok alebo inštitúcia, ktorá zastupuje tieto objekty na súdnych pojednávaniach. Verím, že máme našliapnuté správnym smerom a konverzií opustených budov a hodnotných pamiatok bude na našom území iba pribúdať.

Moju záverečnú prácu si môžete prečítať tu.