Odborníci v diskusii na Festivale Spiace miesta

Dôvody prečo máme toľko opustených budov.

Ján Mazúr hovorí, že čo sa týka súkromného majetku, v Bratislave ho pred 2. svetovou vojnou poznačila arizácia, následne 40 rokov riadenej ekonomiky zdevastovalo vlastnícke vzťahy a nasledovali neúspešné reštitúcie. Úrady evidujú 9000 nevyriešených žiadostí o vrátenie pozemkov, čo ešte nezahŕňa budovy. Tým, že počas súdneho procesu nie je nikto zodpovedný, sa s budovami nijako nepracuje.

Ďalším problémom je cirkevný majetok a majetok bánk, nepotrebujú ním disponovať okamžite a výsledok môžeme vidieť napríklad na Kapitulskej, kde 17 z 26 budov patrí cirkvi.

Podľa Zdena Mika majitelia budov spred roku 1950 (na rekonštrukcie týchto budov sa jeho OZ Amres špecializuje) prišli často k budovám v 90. rokoch veľmi výhodným spôsobom. Úrady majiteľov vyzývajú, aby budovy udržiavali, ale nerešpektujú to. 

Zora Jaurová si myslí, že okrem neprehľadnej privatizácie je problémom, že sa desaťročia budovala ochrana súkromného vlastníctva na úkor verejného záujmu, často sú v strete, hoci by mali byť vyvážené.

Dôvody, prečo je zlé mať opustené budovy.

Podľa Lukáša Kordíka opustené budovy neplnia žiadnu funkciu a mestu nič nedávajú.

Martin Zaiček nadväzuje, že prázdne budovy, pokiaľ nemajú kultúrno-historickú alebo inú hodnotu môžu ustúpiť infraštruktúre, ak to pomôže mestu ako celku. No, mostu SNP ustúpila toho času 20 rokov chátrajúca židovská štvrť. Na Slovensku je častým prípadom, že “prázdno” ustupuje developmentu spôsobom, kedy prichádzame o kultúrne dedičstvo. Príkladom je aj nové centrum Nivy, kde ale zbúrali Kablo v procese vyhlasovania za pamiatku.

Ďalším príkladom odchodu hodnôt je bývalý kúpeľný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach, ktorý sa kvôli vyviňovaniu a prepisom z majiteľa na majiteľa stal najohrozenejšou pamiatkou roka, pričom ako hodnotná funkcionalistická stavba má stredoeurópsky význam.

Čo s týmito problémami treba spraviť.

Podľa Zory Jaurovej, v prípade spomínaného kúpeľného domu Machnáč existuje vďaka kultúrnej a emocionálnej hodnote petícia na jeho vyvlastnenie. V tomto prípade je legitímne a nutné definovať verejný záujem a nadradiť ho súkromnému, pretože to má dôsledky nie len na architektúru, ale aj spoločnosť. Samozrejme vyvlastnenie je až krajným prostriedkom, ktorému predchádza určitý proces. Navyše je potrebná diskusia k implementácii verejného záujmu v praxi.

Zdeno Miko vracia debatu do centra Bratislavy, kde ak budovu vlastní viacero majiteľov, nemusia sa zhodnúť, že je nutné investovať do záchrany štukovej fasády, ktorá rekonštrukciu predražuje, aby bola zachovaná pre všetkých. Vyvstáva tu teda otázka, či prispieť z daní a eurodotácií, alebo nechať v takýchto budovách žiť len finančne zodpovedajúcu skupinu ľudí.

Ján Mazúr si myslí, že je nutné zamyslieť sa, aké politiky by mohli pohnúť týmito majiteľmi, ktorí v 90. rokoch prišli výhodne k viacerým budovám v centre mesta a pozerajú sa na ne výlučne cez prizmu financií, keďže pozemky, na ktorých stoja stúpajú na hodnote, a tak nepociťujú tlak budovu užívať. Toto by mohol zmeniť úmerný zásah voči vlastníckemu právu v podobe zmeny štruktúry dane z nehnuteľnosti. Nevyužívané budovy by mohli mať špecifickú sadzbu, pretože generujú negatívne javy pre spoločnosť aj ekonomiku.   Takisto si myslí, že čo sa týka vyvlastnenia pamiatok ako Machnáč, ktorý sa desaťročia prepisuje z majiteľa na majiteľa, v takomto prípade je to odôvodnené.

Zora Jaurová objasňuje, že v roku 2018 predostreli v parlamente návrh na úpravu zákona o miestnych daniach a poplatkoch, aby mohli mestá a obce vyrubovať vyššie dane za nepoužívané budovy, ale zákon neprešiel.

Čo sa na Slovensku deje s nevyužívanými budovami.

Martin Zaiček predostiera, že dobrým príkladom v opozícii k obvyklému scenáru vyhypovaného developmentu, ktorý nie je pre všetkých a jeho prínos pre ľudí či mesto je priam nulový, je udržateľnosť. V roku 2002 OZ Archimera chcelo budovu Machnáča dočasne využívať na kultúrne podujatia, ale majitelia tvrdili, že do 2 rokov chcú budovu kompletne zrekonštruovať. Takýto prístup pripustenia iba absolútneho riešenia- celkovej rekonštrukcie však spôsobuje, že nemáme reálne očakávania. Myslí si, že aj zakonzervovaná ruina je pritom funkčným priestorom.

Lukáš Kordík hovorí, že situácia na Slovensku je taká, že 90% budov sa rozpadne kvôli úplnému nezáujmu a zvyšné sa naopak developujú do luxusu. Čo sa týka národných kultúrnych pamiatok, postup pamiatkových úradov často spôsobia, že ich môže majiteľ iba zakonzervovať. 

Potreba databázy nevyužívaných objektov.

Podľa Zory Jaurovej Bratislava skôr potrebuje radikálnu zmenu územného plánu a rozvoja verejného priestoru mesta. Verejná správa by mala pristupovať inak k svojim objektom a v medziach zákona primäť k tomu aj súkromných majiteľov, a tak postupne posúvať hranice mysliteľného. Mnoho legislatívnych a verejných rámcov však chýba. Samospráva by mala spravovaním majetku ísť príkladom, čo sa týka architektonických súťaží, idú skôr príkladom súkromní vlastníci. Následne by mala dôsledne dodržiavať, aby verejný záujem požíval rovnakú ochranu ako súkromné vlastníctvo.

Ján Mazúr objasňuje, že v databáze geografického informačného systému (GIS) pridáva mesto v súčasnosti viac dát do rôznych vrstiev máp. Ideálny stav by bol, ak by sa na každú mestskú budovu dalo v budúcnosti kliknúť a zobrazila by sa nájomná zmluva, kedy skončila, faktúry a platobná disciplína. Zároveň by sa tak dalo posilniť vymáhanie finančných vzťahov. Myslí si, že je to práca pre výskumný tím, kde by sa mohla zapojiť Fakulta architektúry, ekonómovia, právnici, mapovali by po jednotlivých štvrtiach a robili kvantitatívny aj kvalitatívny výskum, v rámci ktorého by oslovili majiteľov ohľadom dôvodov, prečo budovu nepoužívajú. Následne je možné robiť adresné riešenia.   

Zora Jaurová dopĺňa, že mesto nedisponuje databázou explicitne len nepoužívaných budov. Zisťujú však, aké budovy vlastní mesto a plánujú koncepčné využitie s ohľadom na verejný záujem. Problémom je, že Bratislava nedostáva podiel zo štrukturálnych fondov, ktoré by mohli byť použité na novú infraštruktúru, keďže od roku 1989 žiadna nevznikla. Alternatívne by tieto prostriedky mohli byť vložené do verejných funkcií pre mestské budovy, nakoľko doteraz boli prenajímané často komerčne, keďže mesto nemalo koncepciu verejnoprospešného využitia.

Vyvlastnenie budovy

Martin Zaiček objasňuje, že  zákon o kultúrnom dedičstve umožňuje vyvlastnenie, avšak chýba k tomu prax. Problémom je taktiež otázka v koho prospech by bola budova vyvlastnená. Napríklad v prípade Machnáča by to kvôli štrukturálnym fondom bolo najlepšie pre Trenčianske Teplice, ale s populáciou 3500 obyvateľov, by si s tým nevedeli zrejme poradiť. V prípade veľkých miest by to bolo v poriadku.

Ján Mazúr dopĺňa, že vyvlastnenie nie je zadarmo, ale za náhradu. Ak je budova na trhu, je možné sa pokúsiť ju najskôr kúpiť, prípadne dať daňovú úľavu na naštartovanie využívania či rekonštrukcie. Ďalším krokom by malo byť úsilie nájsť nového motivovaného vlastníka a až ako posledný krok po zlyhaní predošlých, pristúpiť k vyvlastneniu. 

Okrem Machnáča sa môžeme pozrieť aj na príklad cirkevných majetkov, kde sú reštitúcie podľa Zory Jaurovej oveľa kompilovanejšie ako v prípade súkromného vlastníctva. Cirkev si žiada naspäť pamiatky, ale nestará sa o ne, následne žiada štát o financovanie rekonštrukcie a prenajme a komerčne ich zhodnocuje často v rozpore s charakterom budovy.

Môže sa zdať, že rok je dlhá doba, avšak nie na riešenie problematiky nevyužívaných budov. Čím viac sa o tému zaujímame, o to viac zisťujeme aká je komplexná. Napriek tomu sa za rok podarilo vytvoriť Metropolitný inštitút Bratislavy MIB, mesto získalo do svojho vlastníctva budovu lekárne Salvator a čerstvou novinkou je vytvorenie Spoločnosti Jaromíra Krejcara, ktorá si dala za úlohu zachrániť spomínaný Machnáč.