Dom Albrechtovcov sa nachádza na najstaršej ulici v Bratislave Kapitulskej a nesie pekný príbeh, pre ktorý ste sa rozhodli zrekonštruovať ho na hudobné centrum.

Dom má nesporné historicko-architektonické, ale aj pamätné hodnoty. Viažu sa jednak k histórii samotnej ulice a funkcii, ktorú dom plnil. Bol kanonickým benefíciom, teda mal ho k dispozícii jeden z kanonikov – zboru štrnástich pomocníkov biskupa, ktorý plnil dôležité úlohy kapituly ako samostatnej cirkevnej inštitúcie. Dávnejšiu históriu domu z hľadiska jeho obyvateľov zatiaľ nemáme spracovanú, ale dáva tušiť zaujímavé udalosti a osobnosti. Kanonici spravidla študovali vo významných vzdelanostných centrách Európy a zohrávali dôležitú úlohu v rámci prepošstva a v šírení vzdelanosti doma i v zahraničí.

Novodobá história domu je spojená s rodinou Albrechtovcov, ktorá v ňom žila od roku 1945. Dómsky organista, neskôr dirigent a riaditeľ Cirkevného hudobného spolku Alexander Albrecht (1885-1958) bol významnou kultúrnou a umeleckou osobnosťou svojej doby a jeho syn Ján (Hansi) Albrecht (1919-1996) mal neobyčajnú schopnosť získať pre „vec umenia“ ľudí bez rozdielu veku a profesionálnej orientácie. Dom bol po desaťročia centrom neformálneho umeleckého vzdelávania, hĺbania a rozvažovania nad zmyslom a poslaním umeleckej tvorivosti a bol priestorom pre jej praktickú realizáciu. Roku 1973 tu vznikla Musica aeterna, v dome sa pravidelne muzicírovalo, pestovalo sa umenia poučeného dialógu, pil sa skvelý čaj, kávu imitujúci takmer čistý kofeín, fajčil výberový tabak a vládol tu stav blízkosti ľudských sŕdc.

To všetko nás (dobrovoľníkov) primälo a zároveň zaväzovalo k uchovaniu a rozvíjaniu týchto tradícií v nových podmienkach a novom veku 21. storočia. Nikdy v novodobej histórii, keď dom obývali Albrechtovci, nešlo len o hudobné centrum ale o dačo omnoho širšie. Z tejto šírky inšpirácií vychádzame a programujeme našu činnosť ako umeleckú, kultúrnu a zároveň humanistickú.

Aký máte vzťah s majiteľom, bol v procese ochotný a nápomocný?

Vzťah s majiteľom objektu – Bratislavskou arcidiecézou –  je od začiatku veľmi korektný a vzájomne ústretový. Verím, že tomu tak bude aj v budúcnosti. Momentálne pracujeme na predĺžení nájmu, súčasná zmluva je uzavretá do roku 2035. Do domu sme vložili množstvo prostriedkov, síl a osobnej angažovanosti. Myslíme si, že takýto priestor do Bratislavy patrí a sme radi, že sa s našim zámerom identifikuje aj kultúrna časť mesta a jej predstavitelia. Odozvy na tohtoročné letné podujatia v záhrade dome boli až neočakávane priaznivé. Možno sme v súčasnom „kultúrno-priemyselnom“ ošiali zaujali číro umeleckými a komunitnými ambíciami. Ktohovie?

Ste úspešní vo fundraisingu. Aké typy financovania ste použili na revitalizáciu priestoru?

Nepovedal by som. Úspešní sú tí, ktorí zohnali státisíce (alebo ich zháňajú pravidelne) a používajú ich pre svoje aktivity. Dali sme dohromady počas 10 rokov vyše 500 000€, cca tretinu tvoria príjmy z grantov, tretinu príjmy z darov a príspevkov, tretinu pôžičky fyzických osôb (vrátane nás, členov o.z.). Takže na pleciach máme nejaké bremeno. Stále nám k úplnej finalizácii chýba cca 200 000€, máme otvorenú verejnú zbierku, vypisujem granty, subvencujeme, skrátka hľadáme všemožné cesty, aby sme dom dokončili a trápila nás „už len“ prevádzka a nie večné investičné problémy.

V akom stave bol Albrechtov dom keď ste ho dostali do prenájmu? Koľko vám trvalo zveľadenie domu a dvora do súčasnej podoby a aká veľká komunita pôsobí v rámci rekonštrukcie a ostatných aktivít?

Dom bol v havarijnom stave. Zveľadenie trvalo spomenutých 10 rokov. Jadrom komunity sú štyria členovia zduženia, no máme desiatky sympatizantov a pomocníkov, ktorí pomáhajú pri jednotlivých akciách, prispeli finančne, svojou prácou. Medzi stovkami návštevníkov domu a záhrady sme doteraz našli množstvo prívržencov, ľudí naša aktivita zaujala a držia jej palce. Osobitú kapitolu tvoria slovenskí výtvarníci, ktorí venovali svoje diela na predaj v prospech prebiehajúcej verejnej zbierky. Rozrastajúci zoznam nezištných spolupracovníkov nájdete v nasledujúcich dňoch na našej novej webstránke.

Čo bolo v procese obnovy najťažšie? Čo by bolo na Slovensku treba zlepšiť, aby bola záchrana pamiatok a verejnoprospešná konverzia dostupnejšia a menej bolestivá? 

Najťažšie je stretávať sa z nezáujmom tých, ktorí by mohli pomôcť, ale sú skôr naklonení krátkodobým, politicky motivovaným marketingovým aktivitám, ktoré vyšumia za jeden večer. Dom mohol byť dávno otvorený pre tisíce miestnych i návštevníkov mesta z rozpočtu 4 – 5 „eventov“, ktorých dosah a význam sa rozplynul s posledným tónom „výnimočného podujatia“ alebo kotúľajúcou sa fľašou nočného zametača ulíc. Svet sa hýbe v podenkových formátoch, beriem to tak, musíme sa s tým vyrovnať a vyberať si vo voľbách ľudí, ktorí by sa dívali na veci inak. A čo by bolo treba zlepšiť? Pomohol by konečne zákon o podpore kultúry (v širokom slova zmysle ), ktorý by umožnil odpisy do kultúry asignovaných čiastok zo zdaniteľného príjmu. Dve percentá dane sú síce pomocou, ale neriešia katastrofálny stav kultúrneho dedičstva – zatiaľ toho hmotného, no keď to bude takto pokračovať, onedlho asi aj toho nehmotného.

Pochopiteľne neexistuje na svete štát, ktorý by sa dobrovoľne alebo nebodaj proaktívne zriekal daní a zároveň asi neexistuje štát, ktorý by si chcel vziať zásluhy za ochranu a revitalizáciu kultúrneho dedičstva. Aj za cenu neustálych nadávok na svoju adresu za jeho stav. Toto je politický rozmer problému. Na druhej strane viniť zo všetkého anonymný štát a politikov je také slovenské. Keď chcete niečo spraviť, tak to spravte a keď to nejde s podporou politikov – či už miestnych, regionálnych či parlamentných – tak to spravte napriek nim. Prestaňme si už nadobro ničiť život a brať čas z krátiaceho sa života adrenalínom z profesionálnej politickej impotencie a nekompetentnosti. Snažme sa ako najlepšie vieme a podstúpme obety, ktoré tak samozrejme vyžadujeme od iných. Desať rokov života venovaných záchrane a premene kultúrneho dedičstva má pre mňa stokrát väčší význam a zmysel ako desať rokov nadávania na štát a politikov.

Kedy otvoríte záhradu verejnosti a s akým programom? Aké sú vaše plány na najbližšiu dobu, na čo sa môžeme tešiť?

Záhrada je zatiaľ otvorená počas podujatí. V lete to bol napríklad cyklus koncertov Hortus artis v nedeľné popoludnia, operné predstavenia Musica aeterna – Opera aeterna III. Záhrada bola otvorená začiatkom jesene i počas podujatí iných subjektov občianskeho sektora (festival Jeden svet, diskusia Slovenského skautingu,  workshop mladých adeptov filmovej réžie, Dni otvorených parkov a záhrad 2020 a ďalšie). Výhľadovo smerujeme k úplnému otvoreniu počas pracovného týždňa i víkendov, keď má byť súčasťou i cafetéria, sprístupnené pamätné priestory rodiny Albrechtovcov a zabehnutý umelecký program v interiéri i exteriéri domu. Momentálne pracujeme na koncepte letného kina, ktorý naberá veľmi jasné kontúry. Takže od budúceho leta sa môžete tešiť na komornú hudbu ale i artový európsky film pod holým nebom v srdci Bratislavy a dúfam, že aj na ďalšie literárne a divadelné podujatia.

Rozhovor s členmi ALBRECHT FORUM, o.z.
Sledujte ich na:
http://www.albrechtforum.eu/sk/Intro
https://www.facebook.com/albrechtforum/